Veronika

Autor: Veronika Chocholová | 3.2.2013 o 12:12 | (upravené 3.2.2013 o 15:06) Karma článku: 6,03 | Prečítané:  219x

........Veronika (Vera icon – pravý obraz)........ Toto meno sa spája so ženou, sväticou pochádzajúcou z Jeruzalema, ktorá podala šatku úplne vyčerpanému, zakrvavenému Ježišovi, nesúcemu kríž na ceste na Golgotu. Veronika nedbala, že sa jej posmievajú, dostala sa cez prekážky, pohŕdanie, zlobu aj výsmech, aby mohla pomôcť Ježišovi a zotrieť mu krv a pot z tváre. Odmenou jej bol obraz,  ktorý nosí pravdivú tvár. Šatka sa tak stala „pravdivým obrazom“ Ježiša Krista, znamením smútku a utrpenia. Zo všetkých tých ľudí iba ona jediná neváhala byť inou, neváhala vystúpiť z davu, nebála sa prejaviť svoje vnútorné pocity aj navonok a pomôcť Ježišovi.

Veronika je nositeľkou pravdivého obrazu. Nikdy predtým som veľmi neverila na charakteristiku mien, ale poznám ženu, ktorá je tejto Veronike niečím veľmi podobná. Tiež sa volá Veronika, maľuje pravdivé obrazy o smrti. Vie vycítiť, keď sa blíži niečo zlé. Dlho to nevedela pomenovať, mala strach.. Odrazu sa ocitnúť počas maľby pri dušiach, ktoré sú zdesené a nechcú umrieť, plačú a ona vždy plače s nimi. Vôbec si zo začiatku neuvedomovala, čo vlastne robí. Po každom takom obrázku bola v šoku, v depresiách, veľmi ju to vo vnútri bolelo. Nedá sa to ani slovami opísať aké to bolo pre ňu ťažké. Po každej podobnej maľbe, kde precítila nejakú tragédiu ostala v tichu zavretá. Pýtala sa: „Komu to povedať, komu to nepovedať?“ „Kto ma pochopí?“ V tejto dobe plnej betónu, umelého sveta, sveta techniky, reklám sa len málo ľudí nájde, ktorí by ju pochopili. Je senzitívnym lievikom, prechádzajú cez ňu odkazy zhora.

Dostáva rôzne pomenovania pre svoj dar, niektorí jej však tvrdili, že je to od toho zlého. Často to boli ľudia nedôverčiví, v strachu aj keď boli veriaci. Ťažko presviedčať ľudí, ktorí si ešte z minulosti uchovali kúsok inkvizície v sebe. „Mala som pocit, že ma chcú upáliť očami, aj keď si to chudáci neuvedomovali.“ Iní jej hovorili, že je striga, médium, šamanka, čomu sa na začiatku veľmi čudovala. Šamanizmus pokladala za niečo veľmi zlé, no keď si o tom prečítala viac, tak sa tomu nebránila. Zistila, že každý jej môže dať pomenovanie aké chce, podľa toho čo sám vyznáva, v hlbšej podstate ide vždy o to isté. Jej maľby „odprevádzania“ sú často spojené s hmkaním, tancom a niečím tak starým a pôvodným. Nechce si dávať žiadne nálepky, je len bytosť cítiaca. Našli sa aj takí, ktorí jej povedali, že je to dar ducha svätého. Prišli jej odkazy aj zhora súvisiace stále s hviezdou, všade sa jej objavovali hviezdy spojené s rôznymi odkazmi, ktoré potichu vraveli: „Si božím nástrojom!“, „Si prorok!“, „Si svetlom v tme!“

Možno ešte nie je dosť silná na to aby to úplne prijala, a myslím si, že jej to ani pokora nedovolí. Je to jej cesta, cesta bez strachu. Neviem, či jej bol vlastný strach odovzdaný Bohu, alebo Boh si ho zobral sám, veď pociťuje dosť cudzieho strachu pri odprevádzaní. Niektoré duše sú vyrovnanejšie a niektoré veľmi, ale veľmi nepokojné, kričiace zo strachu. Aj keď toto prežíva, nie je  nešťastná, dostávala tak veľa lásky a naplnenia, často cez ňu prechádza prúd čistej energie. Je to ako dotyk s Bohom, s vesmírom? Nazvite si to ako len chcete :)

Táto Veronika ani zďaleka nie je svätá, samozrejme má svoje slabé stránky ako každý. Snaží sa očisťovať od tmavých miest vo svojom vnútri, učí sa spoznávať svoj dar, učí sa s ním naložiť aj napriek prekážkam, len aby s ním mohla správne naložiť a pomôcť dušičkám. Neobviňuje nikoho, kto sa jej smeje, nadáva. Vie, že každý dáva len toľko lásky, koľko sám vie dať, a asi preto našla nekončiacu, naplňujúcu lásku k životu, k prírode, k Bohu. Už chápe slová: „Boh je láska.“ Láska, ktorá nikdy nebolí, ktorá je tak čistá a krásna..

Pre tento dar by možno nebola ani veriacou, ale skôr stále pochybujúcou ženou. Na začiatku, keď dostala dar mala neustále otázky: „Pane, čo odo mňa vlastne chceš?" Prečo práve ja?" „Prečo mi Tvoj dar berie vzťahy, vzťahy tak dôležité?“ Vtedy si ešte myslela, že sú dôležité, no neskôr pochopila niekoľko ďalších odkazov a odstrihla si vzťahy, ktoré jej ubližovali. Uvedomila si, že nikdy nebude taká, akú ju chcú mať niektorí ľudia. S láskou odchádza od takých ľudí, uvedomujúc si, že tí ľudia jej dávajú najviac čo môžu momentálne dať a ich racio im nedovoľuje vidieť viac. Veronika najviac vidí, keď má zatvorené oči. Jej najcitlivejším zmyslovým orgánom je srdce? pocit...

Samotná cirkev ju neuspokojuje, jednostranne zdôrazňuje povinnosti kresťana, kde sa vytráca samotné duchovno. Dovoľte mi tu jeden citát..

„Aby človek mohol správne konať, musí najprv dobre poznať seba i svet. Je veľkou škodou, že väčšina kresťanských cirkví, takmer vždy s požehnaním svetskej vrchnosti, jednostranne zdôrazňovala moment viery na úkor (duchovného) poznania a z neho vyplývajúceho správanie. Doktrína o spáse človeka prostredníctvom viery, bez potreby jej vnútorného prežitia mala za následok, že človek sa vo veľkej miere vzdal zodpovednosti za svoje skutky, odcudzil sa duchu vo vlastnom vnútri a celou svojou energiou sa obrátil k vonkajšiemu svetu. Výsledkom je súčasný stav európskej či západnej civilizácie: bezuzdná honba za hmotnými statkami, všeobecná, politická, ekonomická a vojenská agresivita, ničenie životného prostredia... (...).“                                                                                                                                       Ivan Čičmanec, V ohnisku neprítomnosti

Naposledy, keď bola Veronika pred pár dňami v kostole, cítila, že sa má hlavne pomodliť za cirkev, nech sa očistí a naplní duchovnom. V cirkvi nenašla útočisko, ochranu. Veronika ani nepotrebuje stavby, kostoly, sväté obrazy, aby mohla byť veriacou. Boha cíti v stromoch, na lúkach, vo vetre, v ľuďoch, vo svojich obrazoch, ale hlavne vo vnútri. To miesto je pre ňu chrámom, kde si upratuje, aby sa tam Bohu páčilo, aby mohla rozdávať svetlo..

Už nepotrebuje žiadať o pochopenie, lásku od iných, tú najväčšiu lásku dostáva od neho, toho najvyššieho. So svätou Veronikou má tak veľa podobného, odprevádza pri smrti, robí odtlačky, nepoužíva štetce a zanecháva pravdivé obrazy o smrti. Tiež ich začala robiť na látku a čo je najkrajšie - len nedávno sa dozvedela o tejto podobnosti so sv. Veronikou. Všetko sa jej tak pomaly odkrýva a krásne zapadá do mozaiky života. Každé slovo má veľkú silu a aj naše mená, ktoré si nosíme majú veľký zmysel a tvoria vlastne našu podstatu.

Veronika je hlavne vďačná za každého priateľa, vďačná za lásku, pochopenie a radosť. Už sa nechce skrývať, dostala silu ukázať nie svoju, ale Ježišovú tvár..

Ďakuje VÁM priatelia za všetko, hlavne za oporu a lásku! Ľúbi Vás z celého srdca!

Vaša V.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?